V USA, v štáte Utah polícia zastavila na diaľnici auto. Za volantom sedel 5 roční chlapec, ktorému mama predtím povedala, že Lamborghini mu nekúpi. Tak sa vibral s 3 dolármi na rodičovskom aute do Kalifornie si ho kúpiť sám.
Raz darmo, je to krajina neobmedzeních možností. Chlapec sa vo svete určite nestratí.
V spleti čísiel ohľadne COVID-19 sú zaujímavé tie z Taiwanu. Napriek tomu, že Taiwan je blízko Číni, má tento ostrov s takmer 24 miliónami obivateľov iba 437 pozitívnich prípadov, čo predstavuje menej ako 0.7% z više 64 tisíc testovaních. Zrejme prospelo aj to, že Taiwan nie je členom Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a s maximálnou nedôverou sa stavia k čomukoľvek, čo vihlási Čína.
Bola to totiž Čína, ktorá od začiatku ohľadne COVID-19 klamala, pričom zatvorila Wuhan smerom dovnútra, ale už nie smerom von, takže si COVID-19 mohol z tadiaľ veselo lietať do celého sveta. A bola to WHO, ktorá na začiatku tvrdila, že nejde o pandémiu.
A bol to mimochodom americkí prezident, ktorí zakázal leti z Číni v čase, kedi to ešte nebolo v móde, za čo si okrem iních vislúžil kritiku aj od WHO.
V súvislosti s COVID-19 mám pocit, že bi vôbec nebolo na škodu si pripomenúť základi matematiki a oboznámiť sa s jedním pojmom v oblasti štatistiki.
Angela Merkelová pred pár mesiacmi vihlásila, že v Nemecku môže biť 70% obivateľstva nakazeních vírusom. Toto číslo citovali všetki svetové médiá, takže razom nabralo na vážnosti a univerzálnosti. Pred pár dňami ho uviedla jedna pracovníčka nemocnice v Skalici ako jej odhad vískitu vírusu u nás.
Chápem, že percentá rátal zdravotnícki personál naposledi ešte niekedi na strednej škole. A človek je iste tvor zábudliví. Takže si pripomeňme, čo sú percentá. Percentom označujeme nejakú časť celku. Ak celok rozdelíme na 100 rovnakích častí, 1% je 1 časť. Analogicki 70% je 70 častí. Nemecko má 82,790,000 obivateľov. 70% je 57,953,000 ľudí. Dá sa to vipočítať tak, že počet ľudí videlíme číslom 100 a vinásobíme číslom 70. Rovnakou matematikou dospejeme v prípade Slovenska s počtom obivateľov 5,450,000 k číslu 3,815,000 infikovaních.
A keď to povie nemecká kancelárka a Nemecko zase nie je tak ďaleko od nás, tak to musí biť pravda. Alebo aj nemusí.
K včerajšiemu dňu sme mali 1,396 pozitívnich prípadov z celkového počtu 85,922 testovaních. Koľkože je to percent? Keď videlíme prvé číslo druhím a vinásobime 100, dostaneme 1.62%. Teda ani zďaleka nie 70%. Samozrejme netestovali sme všetkích, iba necelích 86 tisíc ľudí. Ak je ale tíchto 86 tisíc ľudí to, čomu sa hovorí v štatistike reprezentatívna vzorka, potom môžeme smelo vihlásiť, že tích 1.62% sa tíka celej populácie. Je tomu tak práve preto, že ide o reprezentatívnu vzorku, teda vzorku, ktorá verne reprezentuje celok. Preto zásadná otázka je, či tích 86 tisíc testovaních ľudí je reprezentatívna vzorka. Kto sú testovaní? V prvom rade ľudia s klinickími príznakmi a ľudia, kde je racionálna obava, že bi mohli vírus mať. Teda tí, u ktorích je oveľa väčšia šanca, že to majú oproti ostatním. Takže aj zastúpenie pozitívnich testov je v ich prípade oveľa viššie. Ak bi sa 86 tisíc ľudí testovalo úplne náhodním spôsobom, percento bi bolo oveľa nižšie, pretože vo vzorke bi bola časť ľudí s klinickími príznakmi a racionálnim dôvodom biť nositeľom vírusu nahradená ľuďmi, ktorí nemajú žiadne klinické príznaki a ani nemajú biť prečo infikovaní.
Takže 70%, pani Merkelová. A spol. Naspäť do školi a rátať percentá. Mimochodom v Nemecku predstavujú pozitívne prípadi 6.40% z celkového počtu testovaních. A toto číslo každím dňom klesá, pretože sa rozširuje okruh testovaních.
Ono sa to našťastie nateraz ani nedá zhltnúť naraz celé, pretože ako som zistil po napísaní predchádzajúceho príspevku Netflix to uvoľňuje postupne - každí pondelok 2 nové časti. O to lepšie, pretože tím odpadá pekelná skúška mojich morálnovôľovích vlastností.
Hrdinom 3. časti je Dennis Rodman, inak osobní priateľ severokórejského vodcu. Začína to tiež jeho veľmi radikálnim vihlásením. Ako inak. Áno, prvé a druhé husle síce hrali Michael Jordan a Scottie Pippen, ale vihrali bi tie tituli, kebi nebolo aj jeho? Píta sa, čím si samozrejme zároveň aj odpovedá. A musím uznať, že má pravdu. Jeden ani dvaja hráči ligu nevihrajú.
Ono samozrejme závisí aj od toho, že akú ligu. Našu bi podľa mňa vihrali Jordan s Pippenom, aj kebi hrali len dvaja. A jeden z nich bi mal nohu v sádre. NBA ale iste nie. Úplne súhlasím tiež s Jerry Krausom, generálnim manažérom Chicaga Bulls, podľa ktorého sami hráči nevihrávajú. Vihráva celá organizácia. Médiá sa inak potom toho chitili, len zabudli citovať jedno dosť podstaté slovo - "sami." Dosiahli tak presne to, čo asi chceli. Nezostalo to samozrejme bez odozvi a nasledovali zosmiešňovania a osobné útoki na Krausa zo strani Jordana a neskôr hlavne Pippena...Podľa mňa neoprávnene. Dať totiž dokopi tím tak, abi vihral 6 titulov NBA, je v prvom rade práca generálneho manažéra.
Kurz základov makroekonómie musím nateraz prerušiť nasledujúcimi radikálnimi vihláseniami. S nimi inak táto stránka nemá najmenší problém.
Na Netflixe beží od pondelka dokumentárni seriál The Last Dance. Zatiaľ som síce len pri druhej časti a chce to veľkú dávku sebaovládania, abi som to nezhltol za jednu noc celé, ale už teraz môžem zodpovedne vihlásiť, že niečo tak dobré som už dávno nevidel. Michael Jordan, aktuálne aj dobové rozhovori s ním, jeho spoluhráčmi, protihráčmi, trénermi, majiteľom klubu, manažérom, novinármi, rodinními príslušníkmi, priateľmi a fanúšikmi - vrátane Baracka Obamu a Billa Clintona - o pozadí, začiatku, priebehu a hlavne konci skvelej série Chicaga Bulls v deväťdesiatich rokoch...
Dávam šesť hviezdičiek z piatich možních. Chitilo ma to za srdce podobne ako keď som si svojho času prečítal nomináciu basketbalového tímu USA na olimpiádu 1992 v Barcelone....
Je namieste otázka, prečo si USA na rozdiel od Argentíni môžu aj napriek obrovskej zadĺženosti dovoliť tlačiť nové a nové doláre bez toho, abi sa to prejavilo vo veľkom náraste inflácie a prepade kurzu. Ponúka sa to príslovie o bohovi a volovi. Ono to ale nie je ani tak o povoleniach ako o súčasnej hospodárskej realite, ktorej korene siahajú do obdobia končiacej sa druhej svetovej vojni. Z nej višli ako víťaz a dominantní vodca západného sveta USA. Európa a Japonsko boli v troskách, ale vďaka hospodárskej pomoci USA, ktoré boli zároveň aj hlavním garantom ich vojenskej bezpečnosti, sa postavili pomerne skoro naspäť na nohi.
Svetoví finanční sistém, na ktorom to celé stálo, vznikol v lete roku 1944 dohodami 44 krajín uzatvoreními v americkom Breton Woods. Základom sistému bolo naviazanie mien jednotlivích krajín na americkí dolár. Ten bol zase naviazaní na zlato. Na podporu realizácie dohôd bol založení Medzinárodní menoví fond (MMF) a Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj, dnešná Svetová banka (SB), ktorích úlohou bolo monitorovať kurzi mien a poskitovať finančnú pomoc na obnovu vojnou zničením krajinám.
Dolár sa tak stal etalónom, voči ktorému boli stanovené hodnoti iních mien. Tím sa stal zároveň hlavnou svetovou rezervnou menou. Tento sistém skončil v roku 1971 potom, čo začali rásť pochibnosti o tom, či tích natlačeních dolárov napríklad na financovanie vojni vo Vietname nie je už priveľa a či USA naozaj budú schopné dodržať záväzok zameniť každích 35$ za uncu zlata. V roku 1969 sa Holandsko a Belgicko rozhodli nenechať nič na náhodu a zamenili svoje doláre za zlato. Nasledovať ich malo Nemecko a Francúzsko, a keď sa k nim v roku 1971 pridala aj Británia, dohodi z Breton Woods skončili. Toľko zlata jednoducho nebolo.
Dolár oproti zlatu samozrejme devalvoval. Dnes stojí unca zlata 1749$, čo zodpovedá inflácii vo víške 8.31% každoročne od roku 1971.
Viazanosť dolára a tím aj sprostredkovane celého západného sveta na zlato síce skončila, ale MMF a SB sú tu naďalej a neskončila ani dominancia dolára ako svetovej rezervnej meni. Pretože sa nezmenili základi. USA sú naďalej dominantnou mocnosťou s najväčšou ekonomikou sveta podopretou najväčším vojenskím rozpočtom. Sú vďační importér prakticki všetkého. A môžu si dovoliť platiť a zadlžovať sa dolármi, pretože celí svet ich doláre stále akceptuje, keďže stále verí, že budú mať hodnotu aj v budúcnosti.
A keďže natlačené doláre majú schopnosť podobne ako COVID-19 sa rozpŕchnuť do celého sveta, nemusia sa ich nové a nové edície premietnuť automaticki do rastu domácich cien.
A teraz pre zmenu niečo z inej geografickej oblasti, nech to nie je stále len o eurozóne a USA. Argentína smeruje už k svojmu v poradí deviatemu bankrotu. Znie to na prvé počutie dramaticki, ale v podstate ide o neschopnosť v plnej miere a v dohodnutích termínoch splatiť záväzki. V angličtine je pre toto používaní víraz default.
Takže nejde o nič iné iba o peniaze. A o dôveru, ale tá sa dá evidentne tiež kúpiť, keďže ani osem predchádzajúcich defaultov neodradilo veriteľov od poskitnutia ďalších pôžičiek. Ak bežní smrteľník nesplatí hipotéku, tak má problém, pretože banka mu zoberie nehnuteľnosť, ktorou ručí. Ak ale nesplatí dlh štát, tak má problém veriteľ, pretože štát neručí ničím. Iba svojím dobrím menom.
Ponúka sa otázka, prečo to Argentína tiež radšej nevirieši natlačením novích peňazí, a radšej riskuje svoje dobré meno. Bezpochibi v Argentíne vedia peniaze tiež tlačiť, o čom svedčí 54 percentná inflácia za minulí rok. Dlhi sú ale v dolároch, a tie si už argentínska centrálna banka nenatlačí. Môže síce natlačiť ďalšie pesá a za tie skúsiť nakúpiť doláre, ale trh tiež nie je na hlavu padnutí, o čom svedčí vírazní prepad kurzu pesa oproti doláru.
Z toho dobrého mena po predchádzajúcich ôsmich bankrotoch beztak veľa nezostalo, a tak radšej argentínski prezident Alberto Fernández veriteľom oznámil, že môžu zabudnúť na splatenie 500 miliónov dolárov, ak nepristúpia na 62 percentné zníženie úrokov a 3 roční odklad splátki. Argumentom je samozrejme to, čo práve letí, teda Covid-19.
Minister hospodárstva Martín Guzmán to pomenoval stručne a jasne, keď vihlásil, že "Argentína momentálne nemôže nič splatiť". Čo je úplne presné pomenovanie problému. A bankrot je jeho úplne legitímne riešenie. Oveľa lepšie ako tlačenie peňazí. Pretože sa na nič nehrá a rieši problém tu a teraz. Veriteľ má smolu, že uveril. Ale je to jeho problém a jeho riziko podnikania. Jeho, a nikoho iného.
A keď sa už nenájde nikto, kto bi Argentíne v budúcnosti uveril, potom to bude problém aj Argentíni. Tá sa bude musieť uskromniť a niečo vimislieť. V prvom rade bude musieť prestať s tlačením ich pesos. Pretože s infláciou cez 50% ročne sa ťažko niečo vimíšľa.
Pred 4 rokmi začali ECB spôsobovať starosti klesajúce ceni ropi blížiace sa k dvadsiatim dolárom za barel. Tie sa sprostredkovane premietali do klesajúcich cien mnohích tovarov, čo znamenalo, že ECB sa nedarilo znehodnocovať jej menu v takej miere ako si predsavzala. Jeden jej predstaviteľ vtedi vihlásil, že priestor na ďalší prepad cien je obmedzení, pretože na nulu iste nespadnú. Bolo to jedno z mála vihlásení ECB, s ktorím som bol ochotní súhlasiť.
Ako veľmi sme sa mílili dokázalo včerajšie obchodovanie s ropou. Ceni nielenže klesli na nulu, ale išli dokonca do mínusu. Nad tímto sa naozaj už zastavuje rozum, ale ekonomickú logiku to má. Ropa sa obchoduje v kontraktoch s dohodnutími dodávkami v jednotlivích mesiacoch. Do mínusu išli kontrakti na dodávku americkej ropi v máji tohto roka. Covid-19 spôsobil vírazní pokles spotrebi ropi. Skladové kapaciti v USA sú preplnené, cena skladovania rastie. Držiteľ kontraktu na nákup ropi tak musí riešiť otázku, kam s ňou. A vicúvať z kontraktu aj za cenu toho, že zaplatí tomu, kto od neho kontrakt prevezme, ho môže vijsť lacnejšie ako tú ropu skladovať.
Júnové kontrakti sa zatiaľ ako tak držia, keďže jún je ešte pomerne ďaleko, takže tam to nie je nateraz také urgentné. Európska ropa sa tiež zatiaľ drží kvôli väčším skladovím kapacitám, ktoré sú tu k dispozícii.
Zábavná je predstava, že bi nám platili za to, že bi sme si zašli natankovať cestou do banki po hipotéku so záporním úrokom. Hoci v Dánsku už je komerčná banka, ktorá záporné úroki na hipotékach poskituje, za tankovanie nám tak skoro platiť nebudú. Evidentne totiž bude musieť dôjsť k víraznému poklesu ťažbi ropi. Donald Trump už vihlásil, že bude platiť ropním spoločnostiam za každí barel, ktorí neviťažia.
Pítate sa z čoho to bude platiť? Rečnícka otázka, pretože také detaili už nerieši nikto. Ale odpoviem - z čerstvo natlačeních peňazí.
Medzičasom už začali vínosi z talianskich dlhopisov narastať - v priebehu posledních pár dní sa dostali z 1.5% na 2%. Čo to v skutočnosti znamená, či je to dobré alebo zlé, si visvetlíme v tejto časti.
Každí noví dlhopis pri vidaní má stanovení úrok, ktorí sľubuje spolu s istinou v budúcnosti viplatiť. Povedzme, že dlhopis na 100€ je vidaní na 10 rokov s úrokom 1% p.a. Znamená to, že každí rok viplatí svojmu držiteľovi 1€ ako úrok a po 10 rokoch viplatí istinu 100€. Dlhopis je finanční nástroj, s ktorím sa obchoduje na dlhopisovom trhu podobne ako sa s akciami obchoduje na akciovom trhu. Jeho držiteľ sa môže rozhodnúť ho kedikoľvek v priebehu tích 10 rokov predať.
Cena na dlhopisovom trhu, podobne ako na každom trhu, je daná ponukou a dopitom. Ak sa finančná situácia dlžníka, teda toho, kto dlhopis vidal - emitenta dlhopisu - zhorší, bude mať ten, kto chce dlhopis predať, problém nájsť kupca, ktorí bude ochotní to kúpiť za tú istú cenu, za ktorú to súčasní držiteľ nakúpil v čase, keď finančná situácia emitenta bola lepšia. Je tomu tak preto, že zhoršenie finančnej situácie nesie so sebou istú mieru rizika, že emitent nebude schopní v budúcnosti viplatiť v plnej miere istinu a úroki. A toto riziko sa prejavuje v zníženej cene, ktorú je kupec ochotní zaplatiť. Znížená cena dlhopisu znamená jeho zvíšení vínos, pretože ten je počítaní vo vzťahu k nižšej istine. Istinou sa stáva cena, za ktorú sa dlhopis predal.
V našom príklade, ak je dlhopis predaní po 5 rokoch za 96€, potom je vínos z dlhopisu pre nového majiteľa višši ako 1%, pretože pre neho je vínosom nielen roční úrok vo víške 1€ ale aj rozdiel medzi istinou, ktorú dlhopis sľubuje na konci viplatiť - teda 100€ - a cenou, za ktorú bol dlhopis nakúpení - teda 96€. Vínos je zhruba 2% p.a., pretože noví majiteľ zaplatí 96€, dostane úroki počas zostávajúcich 5 rokov vo víške 5€ a na konci istinu 100€ takže po 5 rokoch bude mať celkom 105€. A to je zhruba to isté ako kebi tích 96€ dal na 5 roční termínovaní vklad s úrokom 2% p.a.
Narastajúce vínosi z dlhopisov znamenajú, že ich cena klesá. Ich cena klesá, pretože ich hodnota klesá. V prípade Talianska ich hodnota klesá, pretože je šanca, že Taliansko pri zadĺženosti, ktorá sa v súvislosti s COVID-19 môže višplhať na 180% jeho HDP, nebude schopné dlhopisi splatiť. Takže to bude musieť zachrániť kto? Daňoví poplatník eurozóni. A zrealizuje to ECB tak, že nakúpi ďalšie dlhopisi Talianska. A potom ďalšie. A potom ešte ďalšie...
"Zlato tu máme preto, lebo sa nedá veriť vláde", povedal v roku 1933 vtedajší americkí prezident Herbert Hoover svojmu nástupcovi, Franklinovi D. Rooseveltovi, čím veľmi stručne a aj vístižne popísal "zlatí štandard". Tento sistém v západnom svete fungoval od roku 1821 v rôznich podobách až do roku 1971. Jeho podstatou bolo, že hodnota meni bola stanovená pevne vo vzťahu ku zlatu. A keďže zlata bolo vždi iba obmedzené množstvo, muselo biť aj danej meni obmedzené množstvo. Od roku 1934 až do 1971 vláda USA garantovala nákup a predaj 1 unce zlata za 35 dolárov.
Vláda si teda nemohla natlačiť toľko dolárov, koľko sa jej zachcelo a to je aj hlavní rozdiel medzi zadĺženosťou USA v pomere k HDP z čias druhej svetovej vojni oproti súčasnému stavu. Vtedi si vláda požičiavala skutočné, zlatom krité peniaze. Dnes tlačí ničím nekrité peniaze.
Súčasní dlh USA predstavuje pre ilustráciu zhruba roční HDP Číni, Japonska, Nemecka a Francúzska dokopi. FED to ale evidentne netrápi a veselo tlačí peniaze ďalej. Inflácia vraj teraz nie je témou dňa.
