Ivan's blog

Fanúšikovia lockdownov a povinného očkovania iste nebudú súhlasiť so záverom, že príčinou debaklu strán predchádzajúcej vládnej garnitúri bol práve covid. Ak bi tomu tak bolo, prečo táto téma vôbec nezaznela v predvolebnej kampani?

Nuž preto, lebo téma slobodi podnikania a slobodi voľbi očkovania nie sú práve dominantné témi smeru a spol. Ich témami sú silní štát a sociálne istoti. Ich voličská základňa nie sú drobní podnikatelia a živnostníci. A predchádzajúca vládna garnitúra svoj postoj vo veciach covidu tiež nemala potrebu obhajovať a pripomínať a najradšej bi na celú záležitosť zabudla.

A najradšej bi na celú záležitosť zabudlo aj PS a KDH, ktorí tiež neboli proti lockdownom a povinním očkovaniam.

Ak ste ale povedzme majiteľ obchodu alebo taká kaderníčka, tak na lockdown sotva zabudnete. Ide vám totiž o vlastné prežitie. Ak príde ďalší covid, neviete, čo urobí smer a spol. napriek tomu, čo hovorili vtedi. Ani čo naozaj urobí PS a KDH. Stále ale máte nádej, že vás nezatvoria.

Máte nádej, že prežijete.

Viete ale veľmi presne, čo urobia strani predchádzajúcej vládnej garnitúri. Urobia presne to isté, čo už raz urobili. Pretože nikto z nich nepovedal, že bi robil veci inak a už vôbec nie, že lockdowni atď bol omil. Sotva sa nájde pre vás dôležitejšia téma. Dokonca ani Ukrajina ju nepretromfne. Koho teda zvolíte? Vi a vaši rodinní príslušníci? Strani bívalej vládnej garnitúri asi sotva, že?

Posledná vládna garnitúra utrpela vo voľbách zdrvujúcu porážku. Ako inak sa dá charakterizovať situácia, keď 4 strani sa v priebehu 3 a pol roka prepracujú z ústavnej väčšini k stavu, keď každá z nich tŕpne, či sa vôbec dostane do parlamentu a nakoniec získajú spolu 27 poslancov. Snáď už len slovom debakel.

Otázka znie, prečo? Ak sa chcete niekam ďalej pohnúť, tak bi ste sa snáď z debaklu mali - ako hovoria hokejisti - poučiť. Predseda SaS ale hovorí niečo o tom, že jeho strana je už po neviem koľkí krát za sebou v parlamente a je tak z tohto pohľadu druhou najúspešnejšou stranou v histórii Slovenska. Matelko hovorí zase o zázraku, že napriek nežičlivosti médií získali toľko percent. Takže nie debakel, ale historickí úspech a zázrak. Nech sa páči. Tomu hovorím pozitívne videnie tohto sveta. Je ale pravda, že aj hokejisti hovoria o tom, že na debakel treba ríchlo zabudnúť, hodiť ho za hlavu a ísť ďalej.

Napriek tomu ešte raz, prečo? Akosi nevidím, že bi tu táto otázka bola vôbec témou dňa a ešte menej snahu ju zodpovedať. Pritom je to kľúčová otázka pre budúcnosť tejto krajini.

Začína to už samotním hodnotením vísledku volieb. Hlasi PS a KDH sú prezentované ako hlasi v prospech doterajšej vládnej garnitúri. Tomuto ale nerozumiem. Hlasi v prospech mimoparlamentních strán sotva môžu biť potvrdením politiki ústavnej väčšini. Komu nebol simpatickí Sulík, mohol predsa voliť Matoviča a naopak. Prípadne Kollára. Alebo Hegera. Kto chcel vijadriť podporu vládnej politike, mal tak možnosť. Bolo na víber. Nestalo sa tak. A do tretice - prečo?

Mislím si, že odpoveď nie je až taká zložitá. Jej prijatie má ale dosť vážne dôsledki.

Dominujúcimi témami uplinulého volebného obdobia boli covid a Ukrajina. Pritom mimochodom jedna veľmi plinulo prešla do druhej. Covid skončil presne v momente, kedi začala invázia.

Nemislím si, že Ukrajina bol ten problém. Neviem si dosť dobre predstaviť rozprávať proruskí príbeh také SaS. A osobne nepoznám žiadneho voliča SaS, ktorí bi nevedel, kde je sever v tejto otázke.

Takže zostáva covid. Priznať si chibu je nepríjemné. Platí to aj pre médiá, ktoré nekriticki akceptovali politiku vtedajšej ústavnej väčšini. Teda pre celí mainstream. Preto o tomto ani nebudete veľa počuť. Covid je skrátka tabu. Namiesto toho budete skôr počuť ako príčinu volebnej prehri podporu Ukrajine. Už sa tak aj v jednom prípade stalo. Toto nevimislíte.

Je to tu, prví krát nejdem voliť. Počas covidu som bol dokonca rozhodnutí voliť proti tejto garnitúre, ku ktorej rátam aj SaS. Prišla ale Ukrajina a tá ma prinútila prehodnotiť svoje rozhodnutie. So zaťatími zubami ale predsa to znamenalo návrat k SaS.

Zubi ale nemusím zatínať, budúcnosť Ukrajini našťastie nestojí a nepadá na Slovensku a voliť SaS znamená legitimizovať všetko to, pod čím je aj táto strana podpísaná v súvislosti s covidom. Nejdem to opakovať. Snáď len toľko - na mojom závere, že všetki tie lockdowni, testovania, covid pasi a nútené očkovania boli ďaleko za čiarou, sa nič nezmenilo. A preto nevolím.

Očakával bi som istú reflexiu a nejakí ten popol na hlavu zo strani SaS a spol. Na to ale môžem smelo zabudnúť. Namiesto toho na mňa viskakujú zo všetkích strán vízvi, abi som išiel voliť. Na to ale môžu smelo zabudnúť pre zmenu ich sponzori.

Otázka je, či vôbec ešte niekedi pôjdem voliť. Na Slovensku totiž pravicová strana neexistuje a vzhľadom na mentálnu dispozíciu jeho obivateľstva mám pochibnosti, či sa jej niekedi dožijem.

Deuteronómium je piata kniha Starého zákona. A keďže Starí zákon nie je práve jednoduché čítanie, kúpil som si to aj s komentárom Dennisa Pragera.

V mladosti som trávil jednu hodinu takmer každú nedeľu v kostole. Nie ani tak z presvedčenia ako z donútenia. Niečo sa ale na mňa predsa len nalepilo. Desatoro som ovládal, aj veci okolo rajskej záhradi a toho nešťastného jablka. Ale to je asi tak všetko, čo sa Starého zákona tíka. Povedal som si preto, že sa pozriem trochu bližšie na korene našej civilizácie.

Začal som Exodusom, tiež s komentárom Dennisa Pragera. Inak jeho komentáre jednotlivích kníh Biblie vichádzajú pod názvom The Rational Bible, pretože sa snaží veci visvetľovať racionálne. S Exodusom som nemal problém, aj keď som ho nedočítal celí, pretože medzičasom višiel práve Deuteronómium. A na ňom som sa zasekol. Konkrétne na čísle 2.34.

V ňom Mojžiš hovorí ako v rámci svojich dobivačních aktivít Izraeliti na istích miestach nenechali nikoho na žive. Vislovene spomína aj ženi a deti. Zarazilo ma to. Desatoro máme už od druhej knihi, tu sme pri piatej. Zabudli sme medzičasom? Ešte pozoruhodnejší je komentár k tejto evidentnej nezrovnalosti. Boh na to vraj asi mal svoje dôvodi. Fajn. Aké? Nebolo bi ich vhodné aj spomenúť? Pretože desatoro neuvádza pod čiarou vínimki, kedi je možné len tak niekde prísť a vizabíjať miestne obivateľstvo vrátane žien a detí.

Nič také ale nespomína, a tak Dennis Prager podľa zásadi, že najlepšia obrana je útok, tvrdí, že ľudia, ktorí odmietajú Bibliu, bi ju rovnako odmietali, aj kebi pozostávala iba z jednej kapitoli - z desatora. A pripomína, že to, či je niečo morálne správne alebo nie, vieme práve vďaka Biblii.

Celí tento pokus obhájiť neobhájiteľné nakoniec zaklincuje vetou: "This was a singular event at a particular time."

Keďže veľa racionaliti som tu nenašiel, opítal som sa na to vištudovaného teológa. Podľa neho tie vihubené národi vraj boli príliš skazené. No hej, kebi aj boli, je to náš záver, ku ktorému sme prišli na základe vlastních morálnich kritérií. O desatore možno tí nešťastníci ani nemali potuchi. Sami si iste nepripadali skazení. A nepochibujem o tom, že kebi toto mal biť ten dôvod, tak bi ho Dennis Prager určite spomenul, keďže sa tejto problematike venuje celí život.

V každom prípade je pre mňa fascinujúca snaha vihlásiť čierne za biele argumentujúc racionalitou.

O tomto filme písali pekné veci, nuž som sa dal zlákať. Vidržal som do 18. minúti.

Film je z leta minulého roku, takže sa tematike lockdownov a veciam okolo nich nedalo vihnúť. Ide o višetrovanie jednej vraždi, pričom bolo potrebné, abi skupina ľudí prišla na jeden grécki ostrov. A tak vidíme agenta 007, tentokrát v úlohe detektíva, na móle niekde v Grécku ako čaká na loď, ktorá ho tam odvezie. Samozrejme s rúškom na tvári, pretože je vzorní a zodpovední občan. Postupne prichádzajú ďalší vzorní a zodpovední občania a mne sa začína dvíhať žalúdok. Akosi im je cez tie plienki na tvári slabšie rozumieť, o vizuáli ani nehovoriac. A tak museli tvorcovia filmu z toho nejak vikorčuľovať. Potrebovali niečo, čo im umožní dať tie rúška dole bez toho, abi prišli o titul vzorní a zodpovední občan.

Na scénu tak prichádza chlapík, ktorí ich vizve, abi si dali rúška dole a otvorili ústa, keď k nim príde. Vraj to bude trochu nepríjemné, ale potrvá to iba chvíľku. Postupne ide od jedného vzorného a zodpovedného občana k druhému s niečim, čo vizerá ako pištol, a niečo im strekne do úst. Jediní, ktorí sa opíta, že čo to je, či je to nejakí dezinfekční prostriedok, je agent 007. Ako odpoveď dostane uistenie, že odteraz je už všetko v poriadku a môžu si dať rúška dole.

V tomto momente som to vipol. Kebi som na to išiel do kina a musel si na toto zaplatiť lístok, asi bi ma drblo. Jedinou útechou mi je fakt, že som si to odtrpel na Netflxe, ktorí sponzoruje moja žena.

Skrátka ľuďom je možné natlačiť a nastreliť do hlavi úplne hocičo. Imúnni nie sú ani agenti 007 v úlohe detektíva.

Absencia elementárnej logiki je očividná na pokuse z toho celého vikorčuľovať vihlásením veti "oba víri zmizli" za nezmiselnú. Pretože nemusím ani vimíšľať nové príkladi, stačí len posunúť úvodzovki. "Veta oba víri zmizli je nezmiselná." Fajn, možno, ale ako napíšem toto tvrdenie? Alebo aj to je nezmiselné? Ak je to totiž naozaj nezmiselná veta, potom tvrdenie, že je to nezmiselná veta, musí dávať zmisel. Všakže, pani Mislovičová?

Nemusíme ale ani chodiť do základov elementárnej logiki. Stačí položiť otázku, ktorou to celé začína: "s akím i sa to píše?" Ani len toto podľa oficiálnich pravidiel nenapíšete.

Ak ale budete argumentovať, že aj táto veta je nezmiselná, tak vám dám za pravdu. Naozaj je. Riešiť otázku s akím i sa to či ono píše je naozaj nezmisel.

Jazikovedné okienko Slovenského rozhlasu sa pred pár rokmi rozhodlo zdvihnúť hodenú rukavicu a zodpovedať pekelne ťažkú otázku, s akím i sa píše tá legendárna veta o tích víroch. Poznáte to. Vír ako sova, vír ako vzdušní vír a oba víri niečo urobia. Pani Mislovičová otázku samozrejme nezodpovedala a namiesto toho to zahrala celé do autu a vihlásila takúto vetu za nezmiselnú, pretože sa vraj nedá odkazovať jedním vírom na dva úplne odlišné víri.

Očakával bi som, že u kriticki zmíšľajúcich ľudí sa zdvihne vlna odporu a redakciu zasipú sťažnosti a reklamácie. Tipu - kde je napísané, že každá veta musí mať zmisel? Napríklad čo keď som nadrealistickí básnik? Nehovoriac už o tom, že podobních viet je možné vimislieť veľa. Napríklad situácia - žiačik si píše domácu úlohu a opíta sa mami: "Mami, s akím i sa píše slovo vír?" Mama odpovie: "Sinček neviem, pretože neviem, o akí vír ide." A pomislí si: "A kebi som aj vedela, mám v piči, pretože používam jedno i a tam takéto kokotini neriešime."

Tiež nezmiselné veti?

Samozrejme, žiadna vlna odporu sa nezdvihla. Pretože žiadne kritické mislenie tu ani nie je badateľnejšie rozvinuté. Aj preto, že naše dogmatické školstvo žiakov k ničomu takému ani nevedie. Tu sú osnovi, toto musíš vedieť. Okrem iného aj to, s akím i sa píše vír. Ak to nebudeš vedieť, dostaneš päťku. To, že je to celé nezmisel, už nikoho netrápi.

A na záver vízva pre všetkích priaznivcov ipsilonu - skúste prepísať viššie uvedení text podľa oficiálnej gramatiki. Prajem veľa zdaru...A vraj zrušením ipsilonu stratí slovenčina na zrozumiteľnosti. Oficiálnimi pravidlami to ani len nenapíšete.

Podujal som sa na niečo, čo v histórii veteránskeho basketbalu snáď ani nemá obdobu - na turnaji v Poľsku som chodil každí boží deň spávať skoro a konzumáciu alkoholu som obmedzil na množstvá, ktoré ani nestoja za zmienku. Znie to neuveriteľne a absurdne, ale mám svedkov. Jedním slovom bol som tam za podivína, ak teda nemám používať vulgarizmi. Po skúsenosti z Čiech, keď som v raňajších zápasoch miestami videl dva koše na jednej strane ihriska, som predpokladal, že táto obeta prinesie ovocie v podobe vírazne lepšieho víkonu. Skrátka, obetoval som sa v prospech tímu.

Ako ale s obľubou zvikne hovoriť môj sin - assumptions are mother of all fuckups. S istím údivom a zmiešaními pocitmi konštatujem, že môj víkon sa oproti Klatovom nijak zásadnejšie nezmenil. Visvetľuje to však mnohé. Napríklad prečo veteránske turnaje sú také, aké sú. Otvorená otázka zostáva, či vôbec existuje ešte niečo, čo dokáže zlepšiť víkon.

Oba extrémi som skúsil. Že bi predsa len niečo bolo na tej zlatej strednej ceste? Uvidím o pol roka v Klatovoch.

Inflácia je čisto peňažná záležitosť, ktorá je spôsobená tím, že tích peňazí v obehu je akosi priveľa. Ak sa pousmejete nad touto na prví pohľad samozrejmosťou, tak vedzte, že za ňu dostal Milton Friedman v roku 1976 Nobelovu cenu za ekonómiu.

Takže nie covid ani Ukrajina sú príčinami inflácie ako sa to snažia politici a centrálne banki prezentovať. Ak bi totiž práve centrálne banki netlačili nové a nové peniaze do nepríčetnosti, potom bi napríklad takí rast cien energií musel biť vikompenzovaní poklesom cien niekde inde. Natlačili ich príliš a teraz sa čudujú, že rastú ceni. Pochopiteľne, že rastú.

Takže bi asi bol najvišší čas s tím prestať a naopak naštartovať opační proces, ktorí som svojho času nazval procesom pálenia peňazí. Ten, pripomínam, prebieha tak, že centrálna banka dostane peniaze za splatné dlhopisi, ktoré svojho času nakúpila. Tím poklesne množstvo peňazí v obehu. To bi sme ale asi chceli príliš veľa.

V momente, keď totiž začali rásť ceni, si dlhopisoví trh uvedomil, že s dlhopismi napríklad takého Talianska bude problém. Pretože Európska centrálna banka bude musieť jednak začať so zvišovaním úrokovích sadzieb a jednak prestať s tlačením novích peňazí. A to v preklade znamená, že musí prestať s nákupmi dlhopisov. Ak ale prestane nakupovať dlhopisi ako sa bude financovať Taliansko? Presne táto obava spôsobila, že vínosi z talianskich dlhopisov začali rásť, čo v preklade znamená, že ich cena poklesla. Iními slovami investori začali vnímať zvíšené riziko, čo sa prejavilo tím, že začali požadovať viššie úroki.

A tak bolo treba zasiahnuť. Na scénu prichádza, kto iní, ako znovu Európska centrálna banka, ktorá peniaze, ktoré jej prichádzajú za splatné dlhopisi, investuje znovu práve do talianskich a im podobních dlhopisov. Peniaze, ktoré sa tak kedisi natlačili a ktoré bi bolo potrebné spáliť, tu tak naďalej zostávajú. Pre politikov ako aj centrálne banki je ale jednoduchšie hodiť problém rastúcich cien na Ukrajinu a covid ako riešiť krach Talianska. A spol.

Predminulí víkend som strávil v Užhorode, kde som mal pôvodne biť za svedka na jednej svadbe. Zo svadbi nakoniec ale nič nebolo kvôli istím formálnim nedostatkom v nevestiních dokladoch.

Mesto ma prekvapilo svojou veľkosťou - má više 100 tisíc obivateľov. Svojím veľkím koritom ma prekvapila aj rieka Už, hoci vodi v nej bolo pomenej. Nábrežie v centre mesta s kaviarničkami a reštauráciami je veľmi simpatické a nebiť sirén, ktoré všetci s prehľadom ignorovali, tak ani neviem, že som v krajine, ktorá je vo vojne. Simpatická je aj miestna železničná stanica.

Pravdou ale je, že som tam neprišiel obdivovať miestne pamätihodnosti. Hoci som v Užhorode ani nikde inde na Ukrajine dovtedi nebol, hlavním zmislom návštevi bolo stretnutie so Sašom, o ktorom som tu písal. Napriek tomu, že je iba o rok starší od môjho sina, stihol toho v živote už dosť. Splodiť sina, bojovať priamo v prvej frontovej línii, biť vážne zranení, havarovať v aute s manuálnou prevodovkou, ktoré riadil s viac menej nefunkčnou pravou rukou bez toho, že bi mal vodičskí preukaz. Len tá svadba mu akosi stále nevichádza. Veci ale berie také, aké sú. Nesťažuje sa, nepreklína osud. Na otázku, či vo vojne stratil veľa svojich priateľov, odpovedal stručne, jasne a vístižne. "Áno."

Čím viac spoznávam Ukrajincov, tím ich mám radšej. Nerobia zo svojej situácie drámu. Vojni tu vždi boli, dlho žiadna nebola, tak teraz ju tu pre zmenu máme. Asi takí mám z nich pocit. A mimochodom - tú vojnu vihráme, pretože nám nič iné ani nezostáva, ak chceme žiť vo svojej krajine. Ak totiž prestane bojovať rusko, bude mier. Ak ale prestane bojovať Ukrajina, nebude už potom žiadnej Ukrajini.