Blogs

Jednoznačne smiať sa, keď už mám na víber...Jedna veľká firma pôsobiaca v oblasti IT sa nedávno vážne zamíšľala nad tím, či je politicki korektné používať víraz "master data" pre kmeňové záznami. "Master bedroom" to totiž neustál...Firma sa rozhodla, že master data sú OK. Aspoň zatiaľ.

Dnes som čítal zdrvujúcu kritiku do vlastních radov od jedného pravicového komentátora. Vraj Trumpov tím právnikov, ktorí podával žalobi v súvislosti s voľbami, bola čistá katastrofa. Evidentne z toho viplíva, že s iními právnikmi bi žalobi mohli dopadnúť inak. A ak bi žalobi dopadli inak, mohli aj voľbi dopadnúť inak. Takže v konečnom dôsledku vísledok volieb je závislí na právnikoch. Dokonalé.

Komentátorovi podľa mňa nedošlo, že súdi sa do volieb rozhodli nezasahovať. Nech bi už žalobi podával ktokoľvek. To mi inak dáva zmisel. Je absurdné, abi o tom, či voľbi sú alebo nie sú férové, rozhodoval súd. O tom rozhoduje zdraví rozum, nie právnici.

Tento titulok ma dnes tiež pobavil: "Sú to ženi, kto majú deti. Zmierte sa s tím."

Mám rozčítanú knihu pod názvom Veľkí hazard, je to kniha o angažovaní sa ZSSR v Afganistane. Najmä staršie ročníki, ale aj mi päťdesiatnici si pamätáme na časi studenej vojni. Bol to zápas medzi ZSSR a USA, kto z koho. Ďalej to boli ambície oboch superveľmocí rozširovať svoj vpliv podľa možnosti v čo najväčšej časti našej planéti. Popri viacerích úspechoch obe strani ale museli vipiť kalich horkosti, USA vo Vietname a ZSSR práve v Afganistane.

Aké boli dôvodi vpádu Červenej armádi? Afganistan ležal južne od ZSSR a mal pre Sovietov strategickí víznam. Ale bol tu aj náboženskí problém. Obivatelia Afganistanu boli zväčša moslimovia a taktiež moslimovia boli aj obivatelia stredoázijskích sovietskich republík. Kremeľ mal obavi z toho, že ak bi došlo k spojeniu tohto moslimského obivateľstva, bol bi vážni problém. Na území Afganistanu bolo množstvo moslimov, ktorí mali tvrdo protikomunistické postoje. Ďalším dôvodom bol konflikt medzi dvoma mužmi, Muhammadom Tarákim, čo bol prezident a premiérom Hafizulláhom Amínom. Nad Tarákim držal ochrannú ruku Brežnev a keď bol Tarákí zahrdúsení vankúšom, tak Brežnev zúril.

Nedá mi, abi som nespomenul Leonida Iljiča Brežneva z humorného pohľadu. Bol to tipickí gerontokrat, ku sklonku života mu prejavi písali jeho najbližší súdruhovia, keď ich čítal tak to nemohlo biť bez breptov. Napríklad často sa používal stranícki termín sistematicki, Brežnev toto slovo skomolil a povedal slovo siski, čo v ruskom slangu znamenalo ženské prsia. V novembri 1982 zomrel, čo nebola potešujúca vec najmä pre malé deti, pretože v ČSSR bol vihlásení štátni smútok a z televíznich obrazoviek bol stiahnutí večerníček No počkaj zajac, čo bola v podstate kultová rozprávka pre deti víchodného bloku. Na Párovskom gimnáziu v Nitre dokonca pionieri museli držať čestnú stráž pri fotografii tohto mamľasa. Hovorilo sa aj to, že keď Brežneva mali fotiť, tak bol problém natočiť ho na správnu stranu, abi nebolo vidieť jeho zvráskavenú, gerontokratickú tvár, resp. nasnímať ju z prijateľnejšej strani.

Konflikt medzi Amínom a Tarákim potom viužil Babrak Karmal, ktorí bol bábkou v rukách Sovietov. Karmal ale dosť chlastal, dokonca nútil piť aj svojich najbližších, preto Sovieti museli na toto reagovať a do jeho ochranki dosadili vílučne abstinentov.12.12. 79 sa rozhodlo, že ZSSR vpadne do tejto krajini. 27.12. 1979 prišli prvé vojenské kontingenti Červenej armádi. Jedna z prvích úloh Sovietov bolo potrestať Amína. Chceli ho otráviť a preto mu dali do jeho obľúbenej Coca-Coli jed, lenže Amín mal šťastie, lebo údajne bublinki tohto nápoja paralizovali jed a on to prežil, neskôr bol ale zavraždení. Ďalšou úlohou bolo vibudovať prístupové cesti, napríklad tuneli, jeden z nich bol Salanžskí tunel, ktorí spájal juh ZSSR s Kábulom. Ďalej to bol most Družba, čo značilo Priateľstvo. Sovieti sem prichádzali s obrovskím sebavedomím, s cieľom naučiť mudžahedínov poriadku, avšak postupne sa Červená armáda dostala do dlhotrvajúcej vojni, ktorá sa pre ňu stala nočnou morou. Na vlastnej koži si Sovieti mohli skúsiť, ako to bolo s vojskami USA vo Vietname.

Aj keď sú splnené v prípade nového blogera všetki podmienki, o ktorích som písal v predchádzajúcom príspevku, a svetlo sveta uvidí jeho prví blog na tejto doméne, stále nie je vihraté. Je totiž dôležité, abi to nebol zároveň aj jeho poslední. Na sociálne siete zviknutí bloger totiž môže zneistieť, keď sa mu vzápätí nedostane reakcií v podobe lajkov, sŕdc, palcov hore a podobních analfabetickích nezmislov. Môže si začať klásť otázku, či to vôbec niekto číta. A aká je vôbec čítanosť jednotlivích blogov.

1i nie je Facebook ani Twitter ani nič podobné. Nekomunikujeme gestami ani obrázkami. Komunikujeme slovom. Ak sa nám niečo páči, tak to napíšeme. A keď sa nám niečo nepáči, tak to napíšeme tiež. A keď nič nenapíšeme, tak to neznamená, že sme si to neprečítali. Návštevnosť tejto stránki ani štatistiki čítanosti jednotlivích článkov nesledujeme. Ak je veľká, fajn. Evidentne nie je dostatočne veľká, pretože inak bi sme už boli v cieli a táto doména bi stratila zmisel. Ak je malá - čo aj zrejme stále je - na veci to nič nemení. Určite kvôli tomu nehodíme flintu do žita.

Naopak. Znamená to len, že sa musíme viac snažiť. Viac sa snažiť znamená viac, lepšie a zaujímavejšie písať. Dobrí produkt si už svojho kupca nájde. Dobrí produkt je tím najlepším marketingom. Ak bude na tejto doméne dostatok kvalitného obsahu, čitatelia sa nájdu. O tom som presvedčení.

Mojou víziou je mať na blogu denne aspoň štiri, päť novích článkov. Každí od iného autora. Vtedi je šanca, že na túto doménu začnú ľudia pravidelne chodiť. Pretože človek je tvor leniví. Ak dnes sem niekto príde, niečo si prečíta, ale zajtra tu nenájde nič nové a zopakuje sa toto ešte pár krát, potom sa už nabudúce unúvať nebude. Ak teda nepoužíva RSS feed, čo je tá oranžová ikonka dolu na tejto stránke, ktorí je ale väčšina ľudí tiež lenivá používať.

Táto doména potrebuje skrátka žiť. Potrebujeme denne noví a podľa možnosti zaujímaví obsah.

Bloger 1i nesmie hľadieť na mediálnu slávu. Nejdeme ani robiť rebríčki blogerov. Robíme to srdcom. Každí blog má svoj víznam.

Zabudnite na štatistiki. Sú nerelevantné. Ak budeme v cieli, dozvieme sa to aj bez nich.

Existujú 2 spôsobi ako realizovať mišlienku 1i. Prví vichádza z predpokladu, že existuje iba málo vecí, ktoré sa nedajú kúpiť. A 1i k nim nepatrí, o tom som presvedčení. Nepochibujem ani na chvíľu, že s adekvátnim rozpočtom 1i vie preraziť a to dokonca v pomerne krátkom čase. Dá sa kúpiť si zopár známich mien, ktoré túto mišlienku spropagujú. Dá sa virobiť reklamní šot. Dá sa oblepiť Slovensko billboardami. Dá sa spustiť reklamná kampaň na sociálnich sieťach. Predmetom komunikácie je pritom mišlienka jasná ako zrkadlo - 1i má oproti oficiálnej gramatike vírazne navrch. Dôkazom sú stovki textov na tejto doméne. Nenájdete tu jedinú vetu, ktorá bi bola v dôsledku pravidiel 1i nejasná. Oficiálne pravidlá sú potom logicki neudržateľné. Ak sa totiž dá plnohodnotne písať s 1i - akože sa aj dá, čoho sme, opakujem, živím dôkazom - potom je čistím nezmislom trápiť deti ale aj dospelích ipsilonom, ktorí aj tak drvivá väčšina nevie vždi správne používať.

Táto metóda, nazvem ju zhora nadol, je ale podľa mňa "vulgárna". 1i vnímam totiž ako záležitosť srdca a zdravého rozumu. Nie peňazí. Spoliehať sa na známe mená znamená spoliehať sa na iních. Televízne reklami z duše nenávidím. Billboardi sú pre mňa vrchol nevkusu. K sociálnim sieťam som získal trvalí, hlbokí a neprekonateľní odpor. A to nehovorím o tom, že ten rozpočet treba aj niekde získať, čo znamená zase sa spoliehať na iních. Komukoľvek, kto sa vidá touto cestou, držím úprimne palce. Nie je to ale moja cesta.

Tou je presne opační smer - zdola nahor. Bez masívnich rozpočtov, známich mien, reklamních šotov, billboardov a sociálnich sietí. Je ňou v prvom rade trpezlivé tvorenie obsahu napísaného s 1i na tejto doméne. Je ňou trpezlivé šírenie tejto mišlienki v kruhu mojich priateľov a známich v nádeji, že sa medzi nimi nájdu noví blogeri. Ak sa nájde medzi nimi známe meno, budem sa samozrejme tešiť, ale nespolieham sa na to.

Nájsť nového blogera je náročná vec.

V prvom rade to musí biť človek, ktorému mišlienka 1i nie je cudzia. A to zďaleka nestačí. To, že ipsilon nechceme, je jedna vec. Ale čím to nahradiť? Bívalí kolega si napríklad dal podmienku, že podporí 1i, ak budeme presadzovať aj zrušenie diakritiki, pretože mu pripadá zbitočná. Na druhom konci spektra sú potom ľudia, ktorí majú problém s di/ti/ni/li a zasadzujú sa za dôsledné používanie mäkčeňov všade tam, kde sa vislovuje mäkko. A nájdu sa aj recesisti, ktorí sú za 1i, ale z estetického hľadiska chcú, abi tím jedním i bol ipsilon...Takže potrebujem presvedčiť, že mnou navrhované pravidlá používania 1i sú tou najsprávnejšou, najpragmatickejšou a najschodnejšou cestou.

A ani to ešte nestačí. Potrebujem presvedčiť, že napísanie blogu má zmisel. Pretože každí napísaní text s 1i zvišuje čítanosť obsahu napísaného s 1i a to je cesta k jeho spoločenskej akceptácii. A od akceptácie nie je už ďaleko do cieľa. Všetko fajn, ale kde nájsť na to čas, že? Málokedi mi napísanie blogu trvá dlhšie ako 20 minút. Začiatočníkom v oblasti blogu to ale môže trvať oveľa dlhšie. Povedzme, že sa aj ten čas nájde, ale o čom písať? Odpoveď, že o hocičom, málokomu pomôže.

Dobre, idem teda niečo napísať. Najprv si ale pozriem, o čom sa tu píše. To mislí vážne? Trump? Nenapíšem ani pol slova, ani keď sa rozkrája nakusi. Neviem, či aj takí sú. Nevilučujem to. Ja ale píšem o tom, čo mám práve na jaziku. 1i nie je žiadna politická platforma. Prispievať na blogu znamená podporovať 1i a neznamená stotožňovať sa s mojimi politickími názormi.

Je to beh na veľmi, veľmi dlhú trať. Ale presne toto je moja cesta. Naša cesta. Cesta blogerov 1i.

Čo ak bi sa 10 ročná nádejná baletka Nataška tešila na prázdnini k babičke, kde bi namiesto frustrácie z každodenného písania diktátov trávila večeri so starími rodičmi a s radosťou predvádzala tanečné prvki, ktoré práve objavila?
Čo ak bi bolo len jedno i?

Od slovenskej politiki som sa už dávnejšie odstrihol. Uvedomil som si, že jej sledovanie mi nerobí dobre. Začalo mi to pripadať ako čistí masochizmus otvárať si každí deň stránki miestnich spravodajskích portálov, abi som po chvíli bol so železnou pravidelnosťou nasratí. Fakt sa odvtedi cítim lepšie. Tie naozaj podstatné informácie si už nejak ku mne vždi cestu nájdu.

Minule som ale potreboval spraviť vínimku, niečo som si išiel pozrieť, čo nesúviselo s politikou, internet v tej chvíli nebol nejak vo forme a tak stránka tuším aktualít sa načítavala pomali, nebola načítaná ani do polovice, keď som ju hneď aj zatvoril. Stačilo mi vidieť tích pár titulkov.

Celkom ma pobavilo, keď som si nedávno nevedel spomenúť na meno našej prezidentki. A to som ju pritom volil, dokonca v oboch kolách. Aj keď len s veľmi zaťatími zubami.

Politika a veci okolo nej - napríklad ekonomika a médiá - ma ale neprestali zaujímať. Ušetrení čas a nervi, čo ma stálo sledovanie slovenskej politiki, som venoval zahraničnej politike. Tematika Brexitu bola veľmi zaujímavá. Rovnako ako aj Trump a americká politika od roku 2016.

Brexit je už ale minulosťou a miestna politika sa už rok točí hlavne okolo toho, či ten lockdown je dostatočne tvrdí a či bi nemal biť ešte oveľa tvrdší. Hlasi, ktoré spochibňujú lockdown poukazujúc na jeho katastrofálne dôsledki, o ktorích sa ale taktne mlčí, sú ojedinelé a v ťažkej defenzíve. Jeden miestni komentátor, ktorí má lockdownu plné zubi, si pri zvažovaní možnosti odsťahovať sa z Británie uvedomil, že ani veľmi nemá kam. Do USA určite nie, keďže Bidena a spol. naozaj nemusí.

V USA tiež už momentálne nemám veľmi čo sledovať. Politika médiami, sociálnimi sieťami a netransparentními voľbami dosadeného skorumpovaného nesvojprávneho dementa ma zaujíma asi tak ako politika Lukašenka alebo Putina. Označenie dement ani demencia nie je pritom osobní útok ale diagnóza. Podľa mňa je totiž prejavom demencie, ak dotiční v prezidentskej kampani vihlási, že kandiduje na post senátora, nevie, v ktorom štáte sa práve nachádza, a keď prechádza okolo čestnej stráže a dostane do sluchátka pokin, abi im zasalutoval, namiesto zasalutovania len zopakuje, čo práve počul: "Salute marines."

Jeho vihlásenie "We have put together, I think, the most extensive and inclusive voter fraud organization in the history of American politics" považovali mnohí tiež za prejav demencie, ale v tomto prípade neoprávnene, pretože to bola jedna z mála uveriteľních vecí, ktoré povedal.

Môjho obľúbeného komentátora, speváka a spisovateľa - mimochodom Kanaďana žijúceho v USA - sa pred pár dňami jeden frustrovaní pravicoví poslucháč opítal, kam bi mu doporučil sa odsťahovať z USA. Odpoveď pobavila. Zvažoval bi niektorú z krajín víchodnej Európi.

A sme doma.

Vážení fanúšikovia jedného i, opäť som tu s novím príspevkom. Opäť bude o Kráľovnej a to preto, že 4. februára si fanúšikovia tejto legendi pripomenú tridsať rokov od vidania štrnásteho štúdiového albumu s názvom Innuendo. Bohužiaľ ale treba konštatovať, že frontman skupini Queen F. Mercury bol už na tom zdravotne veľmi zle a Innuendo bolo jeho posledním albumom, ktorí nahrával so skupinou. Album sa začal nahrávať v marci 1989 a bol dokončení v novembri 1990. Nahrávaní bol na dvoch miestach a to v štúdiu Metropolis v Londýne a v Mountain Studio v Montreux, vo Švajčiarsku. Najmä lokaliti okolo Ženevského jazera si Freddie na sklonku svojho života zamiloval, pretože toto miesto mu ponúkalo tak prepotrební pokoj. Niekoľko mesiacov pred smrťou si na brehu Ženevského jazera kúpil bit v hodnote 350 tisíc libier, bohužiaľ v bite bol len tri krát. Štúdio v Montreux a vôbec celá táto oblasť sa postupne stávala jeho druhím domovom, pretože v Londýne to bolo veľmi zložité. Novinári na neho začali tvrdú poľovačku a často sa stávalo, že čakali pred bránami Garden Lodge - Freddieho dom v Londýne a čakali, kedi sa otvorí brána a vijde odtiaľ auto. Ak sa tak stalo, tak začali strkať fotoaparáti cez okienka a fotili toho, kto sa tam viezol. Problém bol v tom, že chorí Mercury musel navštevovať nemocnicu, pretože chodieval tam na krvné transfúzie a dostával tam aj liek AZT, čo bol jediní liek, ktorí AIDS vedel spomaliť a ktorí bol v 80-tich rokoch všeobecne dostupní. Preto musel prísť do Londýna a tu nejakí čas pobudnúť. Neskôr sa ľudia okolo Freddieho rozhodli oklamať novinárov a to tak, že najprv višlo auto, v ktorom sedela figurína, na toto auto sa vrhli novinári ako osi a keď odišlo, tak sa ľudia od tlače rozišli, no a potom višlo auto so skutočním Mercurym, keď už boli paparazzi preč. Neskôr to bolo tak, že Freddie dostal do žili kanilu a jeho osobní personál, ktorí tvorili Peter Freestone - mimochodom žije v ČR , Joe Fanelli - osobní kuchár a Jim Hutton - záhradník, mu podávali lieki sami.

Album Innuendo sa umiestnil v Európe medzi desiatkou najlepších a v USA skončil v TOP 30. Na obale albumu je akísi šašo, ktorí žongluje s loptami. V skutočnosti je to obraz A Juggler of Universes od J.Grandvilla, pochádzajúci z 19. storočia. Obraz objavil Roger a poveril Richarda Graya, čo bol dizajnér, abi obraz zapracoval na album. V klipe tohto žongléra s planétami rozhíbali režiséri, ako bol napríklad Rudi Dolezal, ktorí nechíbal ani pri spracovaní live koncertov, z Magic Tour. V januári 1991 Innuendo višlo ako singel, pričom pieseň má 6 min. 29 sekúnd a opakoval sa príbeh s Bohemian Rhapsody, kedi Innuendo nechceli hrať v rádiách, údajne je to moc dlhé. Nakoniec singel bol pretlačení do rádia, vistrelil na prvé miesto, presne tak, ako v roku 1981 Under Pressure. Druhá pieseň na albume je I'm Going Slightly Mad, najmä klip stojí za povšimnutie, bol natáčaní vo februári 91 v Limehouse Studios a Mercury tu stvárnil šialeného lorda Byrona, Brian tučniaka, Roger mal na hlave kanvicu s čajom a John bol dvorní šašo. Najmä pohľad na Freddieho nebol príjemní, pretože napriek silnému make upu bolo vidieť, že sa s ním niečo deje. Naviše v tomto období mal silné bolesti nôh a preto väčšinou sedel. Počas natáčania si preto robili pauzi. Skadba Headlong je Brianova vec, mala biť pôvodne na jeho sólovke, nakoniec skončila na Innuende. Osobne si mislím, že skladba Dont Try So Hard je jedna z najlepších pomalích vecí od Queen, kde Mercury predviedol úžasní spevácki prejav. Nemôžem obísť Rogerovu skladbu These Are The Days Of Our Lives. Krásna pomalá vec, najmä klip bol až mraziví. Keďže Mercury bol už dosť zle zdravotne, tak klip bol čiernobieli, abi sa aspoň takto zakrila jeho choroba. Roger neskôr povedal: "Hlas mal slabí, ale stále ladil." Až neskôr sa na internete objavil materiál, už farební, kde bola zachitená práca na tomto klipe, vtedi som si uvedomil, ako tento spevák musel trpieť, neustále kríval, pretože na nohe mal ranu, ktorá sa stále zväčšovala a spôsobovala mu bolesti. Členovia skupini hovorili, že jeho telo je slabé, ale sila a vôľa je neuveriteľná. Sám Freddie hovoril: "Aj keď som chorí, nechcem, abi ma ľudia ľutovali a nechcem, abi si hudbu Queen kupovali zo súcitu." Fanúšikom je určite známa pieseň Delilah, ktorú spevák venoval svojej mačke.

Na záver vážni bombónik The Show Must Go On. Najlepšia vec, ktorú vôbec človek, ktorí zliezol zo stromov až po dnešnú dobu, mohol zložiť. Tá skladba je vážne pecka a najlepšie ju vedel zaspievať len Freddie. Mimochodom 20.4.92 bol na Wembley štadióne koncert na počesť Freddieho a túto pieseň spieval Elton John, ale ten to zaspieval ako úplní začiatočník. Ale neurážajme Eltona. Toľko k tomuto albumu, ďakujem za pozornosť a majte sa.

Robinhood je názov obchodníka s cenními papiermi, ktorí svojou stratégiou neúčtovania provízií oslovil bežních ľudí. Malích investorov. Simpatické. Až do štvrtku. V tento deň sa udiala bezprecedentná vec. Robinhood ako aj niektorí ďalší obchodníci na burze znemožnili svojim klientom nakupovať akcie spoločnosti GameStop. Klienti mohli akcie predávať, ale nemohli nakupovať.

Na akciách tejto firmi sa popálili veľkí hráči otvorením víznamních krátkich pozícií. Tento koncept nemusí biť čitateľovi jasní, preto ho visvetlím.

Ak nakúpite akcie, očakávate, že ich cena pôjde v budúcnosti hore. Ak pôjde hore, zarobíte. Ak pôjde dole, prerobíte. Nakúpeniu akcie sa inak hovorí otvorenie dlhej pozície.

Otvorenie krátkej pozície je praví opak. Neznamená to običajní predaj akcií, ktoré vlastníte, čomu sa inak hovorí uzatvorenie dlhej pozície. Otvorenie krátkej pozície znamená, že predávate akcie, ktoré nevlastníte. Ako sa ale dá legálne predať niečo, čo nevlastníte? Tak, že si to od niekoho požičiate. Raz to ale musíte aj vrátiť. Ak očakávate, že cena akcie pôjde zajtra dole, potom to znamená, že keď si dnes požičiate akciu a predáte ju dnes za viššiu cenu, môžete tú istú akciu nakúpiť zajtra za nižšiu cenu, následne ju vrátiť a na rozdiele v cenách zarobiť. Ak ale cena pôjde hore, potom nezarábate, ale prerábate. Ak pôjde cena veľmi hore, budete veľmi prerábať.

Presne toto sa stalo veľkím hráčom. Cena akcií GameStopu nešla dolu ako očakávali, ale naopak prudko hore. A začali na tom veľmi prerábať. Na druhej strane obchodu boli drobní investori, ktorí tie akcie nakúpili - a dobre zarobili.

Znemožnenie nákupu akcií - aj keď len na jeden deň - je samozrejme evidentná manipulácia ceni akcie, pretože keď chíba dopit, cena musí ísť dole. A to je presne to, na čo veľkí hráči stavili.

Takže vraj Robin Hood. Skôr Dennis Moore z Monty Pythons:

Dennis Moore, Dennis Moore riding through the land
Dennis Moore, Dennis Moore without a merry band
He steals from the poor and gives to the rich
Stupid bitch

Dnes ráno som išiel už tradične s Brunom do lesa za domom. Máme to už nacvičené. Na jednom mieste, kde mám dobrí víhľad, ho púšťam, nech si pobehá. Potom ho o kúsok ďalej zavolám a dávam znova na obojok. Celkom to funguje, aj keď asi pred dvoma tíždňami sa stalo, že nepribehol, ale sa rozbehol dolu kopcom. Práve napadol sneh, takže som ho nemal problém vistopovať. Keď som ho našiel dolu pri hasičoch, veľmi sa tešil.

Dnes som ho pustil o niečo skôr a nevšimol som si jednu pani s malím - tipujem - vnukom. Bruno sa samozrejme išiel hneď pozdraviť, a tak som na nich zdiaľki zavolal, že nech sa neboja, že im Bruno neublíži. Pani sa opítala, či ho môže pohladkať. Jasné, že môže. Ledva som si stihol všimnúť, že malí je žemľu a zrazu už tú žemľu neje on, ale Bruno. Pani sa celkom bavila. Ospravedlnil som sa a ponúkol, že bívam tu kúsok a môžem ísť spraviť malému obložení chlebík. Nebolo vraj treba.

Priklincoval to malí, keď vihlásil: "Aj tak mi tá žemľa nechutila."

Naposledi som spomínal Maroša Horniaka a kultovú skupinu Lues de Funes. Koľko inak nájdete článkov, v ktorích sú na jednom mieste tieto mená spolu s Janom Nedvědom?

Lues de Funes vidal jednu jedinú platňu. Má názov The Great Hard-Core Odrb a višla v roku 1991 v náklade 1500 kusov, z ktorích mám jeden doma. Ak mi investícia do bitcoinu nevijde, potom je ešte šanca, že o môj dôchodok sa postará práve táto platňa, ktorú raz speňažím na nejakej dražbe.

Z platne sa mi najviac páči pretextovaní refrén Jana Amosa Džínového od Metalindi:

Hovno je shit a jebať je fuck
Chuj sa povie dick a kurva slut
Tích pár slov podstatních
Keď cítiš ich a vieš
Potom celí svet ti rozumie.

Nedá sa nesúhlasiť.